CLOUDY podcast | #24 Ako nespadnúť do pasce internetu?

Falošné SMS-ky, WhatsApp správy, falošné e-maily alebo iné nástrahy, ktoré na nás striehnu každodenne, predpokladám, že úplne každý sme sa s tým už stretli... máme základnú definíciu, že čo nás na tom internete môže stretnúť?

Definovať to podľa mňa je veľmi náročné, lebo tá škála je neskutočne široká. Ale povedala by som, že číhajú tam na nás ľudia, stroje a riziká.

Čo napríklad striehne na deti na internete? Na čo si treba dať najväčší pozor?

Závisí aj od toho, čo im dovolíme, ako ich naučíme a natrénujeme ich v tom priestore pohybovať a chovať sa.

Ja by som to možno trošičku zgeneralizovala, že nie je to úplne až tak odlišné v rámci tých cieľových skupín (deti, dospelí, seniori), že čo tam na nich číha. Skôr je to možno trošku iné vnímanie toho, na čo tá skupina môže byť citlivá.

Deti dnes absolútne nevnímajú rozdiel medzi online a offline svetom. Tým pádom je možno pre nich ťažšie rozoznateľné, na čo si majú dať pozor, pokiaľ im to dospelý nevysvetlí a ten to tiež musí poznať. V dnešnej dobe sú často tie deti ešte pred rodičmi.

Ako sa najlepšie rodič dozvie o tých hrozbách?

Podľa mňa je to o tom vzájomnom učení sa. Čiže keď za nami príde naše dieťa, že tu som našla krásnu aplikáciu, chcem ju, prosím si prístup do toho a ak ju ja ako rodič nepoznám, tak asi ťažko viem vyhodnotiť, že či je to OK alebo nie je to OK. Takže za mňa je vhodné povedať tomu dieťaťu, nepoznám to, neviem, daj mi čas, pozriem si to, naštudujem a potom sa o tom pobavíme.

Čiže z vášho pohľadu je lepšie, aby aplikáciu hru alebo čokoľvek iné videl najprv dospelý?

Závisí to od veku toho dieťaťa, to už si ten rodič musí zvážiť. Ale u mladších detí určite áno. Poviem to takto zjednodušene: Keď učíte dieťa chodiť vonku a idete s ním cez cestu, asi ho tiež najprv vezmete za ruku a nenecháte ísť to dieťa samé.

Veľmi citlivá je aj otázka dôvery a úrovne komunikácie, že akým spôsobom s tým dieťaťom komunikujeme a rozprávame sa o tom, že čo robí na tom internete, aké stránky navštevuje, aké hry sa hrá, s kým kde komunikuje, či je to reálny človek alebo je to online kamarát a pod.

Deti sú veľmi šikovné, veľmi múdre, treba s nimi komunikovať a ísť cez príklady, nie cez tú autoritu a zákazy. Skúsiť rozhovor, prirodzený, bežný, ako sa denne rozprávate o tom, aký malo dieťa deň, čo robilo v škole, čo bolo dneska na TikToku, čo písal kamarát Fero, čo sa udialo... proste mať to ako bežnú súčasť rozhovoru. Lebo potom, keď to dieťa zbadá, že niečo sa mu tam nezdá alebo sa niečo stalo, tak vám to skôr povie a vy to môžete riešiť. Sú aj rôzne rodičovské zámky a rodičovská kontrola, kde môžete nastaviť obmedzenia času prístupu na internet, sociálne siete, hru, na pridávanie do kontaktov a pod.

Mimoriadne ohrozená skupina sú aj seniori. Ako pracovať so seniormi?

Paradoxne niekedy je to výborné práve cez tie deti. Rodičia niekedy od svojich dospelých detí ťažšie prijímajú nejakú kritiku alebo nejaké návody, že ako to majú robiť inak, ale keď tam príde to vnúča a povie: „Babi, toto na tomto routri by sme mohli takto zmeniť alebo toto by si mohla takto robiť“, tak tá babka, dedko to s veľkým nadšením zvykne prijať.

Nie je to len internet, ale hrozby číhajú aj v podvodných sms-kách či telefonátoch. Ako toto ustrážiť a tým ľuďom vysvetliť, že dajte si na to pozor, je to podvod?

Veľmi zjednodušene môžem povedať, že keď nám niečo takéto príde, či do mailu, alebo do WhatsAppu, SMS, akákoľvek správa, alebo nám niekto volá, že potrebujete niekoho okamžite zachrániť hneď a teraz. To je taký hlavný znak, tá naliehavosť.

Lebo väčšinou sú to teda metódy toho sociálneho inžinierstva, ktoré nie sú až tak technicky veľmi prešpekulované. Ale skôr vsádzajú na to, že sa zamerajú na daného človeka, potrebujú zistiť, kde má ten citlivý bod, aká komunikácia, na neho bude fungovať. Či je to to emočné, že ten človek bude chcieť niekomu pomôcť, niekoho zachrániť, alebo hrozí nejaká finančná strata, alebo nejaká iná ujma.

Príklad

Treba sa vždy najprv zamyslieť, je toto bežné chovanie, je toto bežná činnosť? Volá mi moja banka z takéhoto čísla, že niečo sa deje na mojom účte a mám im teraz okamžite nadiktovať číslo svojej platobnej karty, vrátanie všetkých údajov? Nie, treba rozmýšľať a v prvom rade najprv zachovať pokoj.

Teraz sú časté správy typu: „Mami, stratil som telefón, píšem od kamarátky, nevolajme, lebo nemôžem teraz, ale pošli mi peniaze na autobus“ atď. Neskúsili by ste najprv naozaj tomu dieťaťu zavolať, resp. zavolať na mobil, či ho niekto nenašiel? Alebo môžete skúsiť odpísať na to číslo: „Si to ty Jožko?“ A oni odpovedia „Áno som to ja“. No, ale ak sa vaše dieťa nevolá Jožko, máte to rovno potvrdené, že ide o podvod.

Aj na dospelých číhajú nebezpečenstvá. Aká je najväčšia nástraha pre dospelého? Čomu najviac dospelí dokážu dôverovať?

V zásade asi čomukoľvek. Tá ľudská povaha sa prejavuje, či už v tej dôverčivosti, alebo v tej nepozornosti, lebo v tom zhone bežného dňa, keď máte toho veľa, niekedy aj omylom kliknete na čokoľvek. Takže potrebujeme si tam dať tie ochranné múry a bariéry a nastaviť si tie zariadenia, nastaviť si tie oprávnenia tak, aby sme boli nejak chránení.

Pri platbách napríklad - banky v súčasnosti umožňujú to, že nemusíte používať vždy tú svoju fixnú, kreditnú alebo debetnú kartu, ktorú máte naviazanú k svojmu účtu. Ale môžete buď využívať jednorazové platobné karty, ktoré si v rámci internetbankingu vygenerujete alebo sú banky, ktoré ponúkajú platobnú kartu vyslovene len na online nákupy. Tu si viete nastaviť, finančný limit povedzme 200 € a túto kartu budete používať len na takéto nákupy v online priestore. Ak by sa teda ku karte aj niekto dostal, získa max. sumu, ktorú ste si tam nastavili a nie prístup k všetkým finančným zdrojom.

Čo robiť v prípade, že urobím už nejaký krok, ktorý sa nedá vrátiť a ja si uvedomím, že som spravil chybu? Existuje nejaká ručná brzda?

Ideálne v prvom kole odizolovať tú hrozbu, čiže odpojiť sa od internetu, poľa toho, aké máte zariadenie, vytiahnuť kábel alebo odpojiť sa z Wi-Fi.

Všetko čo pripojíme do toho internetu, tak je už v tom priestore a už nie je úplne pod našou kontrolou, pokiaľ si na to nedáme pozor. Čiže potrebujeme si vytvoriť to zabezpečené prostredie a ak máme doma smart zariadenia, tak väčšinou ich máme napojené na nejakú domácu Wi-Fi sieť. Vieme si teda „nakaziť“ celú domácnosť jedným zariadením.

Ak sa jedná o nejaké finančné veci, zadali ste nejaké platobné údaje, určite treba kontaktovať banku. Tá už má na to nástroje, ako tomu zamedziť a pomôcť vám s ochranou alebo s minimalizáciou škôd.

Ak ste klikli na telefóne, na nejakú linku, neviete, čo ste si stiahli, mohlo vám to niečo nainštalovať na telefón, nejaký škodlivý kód a tak ďalej. Tu je dobre si skontrolovať telefón, či vám niektorá aplikácia neťahá príliš veľa batérie, je, či sa neprehrieva... Aj preventívne by sme mali kontrolovať povolenia pri sťahovaní appiek, že čo tá aplikácia vyžaduje. Ak je to aplikácia povedzme na spracovanie fotiek, naozaj potrebuje mať prístup ku kontaktom, správam, k mikrofónu?

Prevencia je teda základom - treba uvažovať o tom, že akú aplikáciu vlastne chcem, či ju potrebujem, odkiaľ ju sťahujem. Ide o overený zdroj ako Google Store, App Store, teda platformy, ktoré už nejakú základnú úroveň kontroly majú?

Samozrejmosťou už je nepoužívať jedno heslo na všetko, ale ideálne jedno heslo pre jednu službu, štruktúrované heslá, prípadne využiť správcov hesiel, kde nám stačí zapamätať si len jedno zložité heslo, ďalej nastaviť si dvojfaktorovú autentifikáciu, aktualizovať si zariadenia, zálohovať si priebežne svoje dáta.

Teraz možno na to vynaložíme tých 10 -15 minút, ale keď sa mi niekto do zariadenia nabúra alebo ho stratím, oveľa viac času, peňazí a nervov miniem následne.

Celý podcast si môžete vypočuť na Spotify, Apple podcastoch alebo pozrieť na YouTube.