Header
Novinky, Press | 22/07/20

Startupy, či vlastná vzducholoď? – Aj o tom v rozhovore so CEO pre Denník N.

Novinky, Press | 22/07/20

Startupy, či vlastná vzducholoď? – Aj o tom v rozhovore so CEO pre Denník N.

Šéf firmy Aliter Technologies Peter Dostál ako mladý informatik sledoval kolaps IT spoločností, ktorý vošiel do dejín pod názvom spľasnutie „dot-com bubliny“. Teraz sa obáva, že sa situácia čiastočne opakuje.

Keď v roku 2000 prišiel do Silicon Valley, upútalo ho už parkovisko: stáli tam najdrahšie autá, aké bolo možné na trhu kúpiť. „Ľudia z IT si žili na vysokej nohe. U nás vo firme sme mali sto druhov kávy, kolegovia si pri obede objednávali vína za stovky dolárov,“ spomína Peter Dostál.

A odrazu známa „dot-com bublina“ spľasla. Podľa Dostála sa však z histórie mnohí nepoučili. „Znovu vidím investorov, ktorí nemajú do čoho dávať peniaze, tak ich vrážajú do IT firiem,“ dodáva.

V rozhovore s Petrom Dostálom sa dočítate:

  • čo zažil počas svojej kariéry v Severnej Amerike,
  • v čom bežné startupy podľa neho deformujú trh,
  • ako s partiou bývalých dôstojníkov zakladal Aliter Technologies,
  • čo si sľubujú od vývoja vlastnej vzducholode,
  • prečo nedávno vstúpili do britskej spoločnosti Runecast.

Bol rok 1999, keď ste sa ako čerstvý inžinier odsťahovali Kanady. Prečo? 

Vyrastal som v Bratislave, detstvo som prežil v socializme. Keď sa otvorili hranice, mal som možnosť trochu vidieť, ako to funguje na západ od nás. Tak som si povedal, že keď budem mať tú možnosť, pôjdem si to tam vyskúšať. V roku 1996 som skončil vysokú školu a tie možnosti sa mi začali otvárať.

Takže za tým nebolo zhnusenie z vtedajších pomerov na Slovensku? 

Nie. Medzi mojimi kamarátmi, samozrejme, boli aj takí, na ktorých bolo vidieť zhnusenie z mečiarizmu a sťahovali sa, pretože tu nevideli pre seba budúcnosť. Ja som bol iný prípad. Absolvoval som Fakultu elektrotechniky a informatiky na STU a po nej som nastúpil do firmy Mora Slovakia ako šéf IT podpory. Žil som si v komfortnej zóne. Bol som dobrý študent, po škole som mal na slovenské pomery veľmi slušné odmeňovanie, potreboval som však vyskúšať niečo nové.

Odísť pracovať do Kanady v tom čase nebolo jednoduché. Kanadská vláda zaviedla bodovací systém, žiadateľom o pracovné povolenie prideľovali body podľa toho, aké mali dosiahnuté vzdelanie a prax. Potreboval som minimálne dva roky praxe v odbore. Keď som to dosiahol, tak som sa zbalil a išiel. V januári 1999 som vystúpil v Kanade na letisku aj s dvoma kuframi a začínal som od nuly.

Titul zo slovenskej školy tam brali vážne?

Neznamenal vôbec nič. Keď som chcel robiť v oblasti IT, potreboval som si urobiť medzinárodné certifikáty, ktoré uznávajú firmy ako Microsoft alebo Cisco. Veľmi rýchlo som však zistil, že tá cesta je priechodná. Keď človek na sebe zamaká, môže sa vypracovať.

Kde v Kanade ste žili?

V Toronte. Nechcel som už robiť rovnakú prácu ako na Slovensku, teda šéfa IT podpory. Nastúpil som preto ako projektový analytik do istej telekomunikačnej spoločnosti, odkiaľ som po roku prestúpil do spoločnosti 724 Solutions. V tom čase to bola veľmi sľubná spoločnosť. Keď v januári 2000 vstúpila na burzu, stala sa najlepším IPO v kanadskej histórii (prvá verejná ponuka akcií pred vstupom firmy na burzu – pozn. red.). V rámci tejto spoločnosti sme pracovali pre veľké banky a brokerské spoločnosti, ktoré boli veľmi skostnatené. My sme im na kľúč budovali dátové centrá.

Mal som šťastie, že som mohol cestovať po svete. Zákazníkov sme mali v Japonsku, v kalifornskom Silicon Valley, na východnom pobreží USA. Keď za mnou do Kanady pricestovala manželka, tak som ju musel nechať v Toronte šesť týždňov samu, pretože som mal práve výjazd do Japonska. Ale užíval som si to. Bol som plný energie, plný chuti spoznávať nové veci.

A naraz prišlo spľasnutie takzvanej dot-com bubliny. 

Presne tak, spľasnutie tej internetovej akciovej bubliny som zažíval v priamom prenose. Keď som v roku 2000 prišiel prvýkrát do Silicon Valley a zaparkoval tam svoju požičanú toyotu, videl som na parkovisku najdrahšie autá, aké si viete predstaviť – Ferrari, Maserati, Lamborghini. Ľudia z IT si žili na vysokej nohe. Nepracovali za fixný plat, ale za „stock options“, teda za možnosť kúpiť si za výhodnú cenu akcie svojej firmy. Všetci verili v raketové zbohatnutie.

Aj u nás vo firme sme mali sto druhov kávy, mali sme tam biliardové stoly, kolegovia si pri obede objednávali vína za stovky dolárov. A bublina odrazu praskla. Ľudia sa vrátili do reality a začali sa znovu venovať svojej práci. Keď som po čase znovu zaparkoval v Silicon Valley, väčšina tých luxusných áut tam už nebola. Parkovisko zostalo skoro prázdne, ľudí ubudlo, všade bola cítiť depresia.

Prečo tá bublina spľasla?

Firmy mali v tom čase prehnanú dôveru v IT riešenia. Keď sme predali náš produkt do Bank of America, okamžite ho chceli mať všetci hráči na trhu: Morgan Stanley, Citibank, Visa, Salomon Smith Barney. Stačilo im vedieť, že si to kúpil jeden, tak nemohli zostať pozadu. Teraz sa trochu obávam, že po dvadsiatich rokoch sa táto situácia vracia. Znovu vidím investorov, ktorí nemajú do čoho dávať peniaze, tak ich vrážajú do IT firiem.

Nie do realít? 

Do realít sa investuje skôr na Slovensku, ale keď sa pozriete na Severnú Ameriku, tam sú extrémne nadhodnotené technologické spoločnosti. Tesla je z hľadiska ceny akcií najhodnotnejšou automobilkou sveta, pričom dlhodobo bola v strate. Investori dnes platia za nápady. Nápady sú komoditou, ich realizácia už nie. Nápadov je veľa, len málo z nich sa však pretaví aj do úspešného podnikateľského príbehu.

Hovoríme o investovaní do startupov? 

Áno, investorom stačí, že im niekto predstaví svoj nápad, im sa to zapáči a dajú do toho peniaze. Slovíčko „startup“ už považujem skoro za nadávku. Skutočne úspešní „startupisti“ sa neboja investovať aj svoje zdroje a označujú sa radšej za podnikateľov. Tí ostatní zháňajú prostriedky z cudzích zdrojov a zakladajú startup za startupom.

Je fér takto zovšeobecňovať?

Česť výnimkám, samozrejme.

Len výnimkám? 

Áno, keď sa pozriete, z koľkých startupov vznikne úspešná firma, to percento je nízke. Mňa to vyrušuje, pretože tá nezdravá ochota investorov natlačiť peniaze do akéhokoľvek nápadu deformuje trh. Šikovní ľudia sú neúmerne preplatení. Nám sa potom ťažko hľadajú talenty, ktoré by pracovali na reálnych produktoch, pretože mnoho z nich pracuje na nápadoch, ktoré nebudú mať komerčný úspech.

Späť k vám: v Kanade ste po pár rokoch rozbehli vlastnú firmu. V čom sa líšilo podnikanie v Kanade a na Slovensku?

Podnikanie na Slovensku je veľmi komplikované. Je až neskutočné, čo všetko musí podnikateľ na Slovensku robiť, aby podnikal v súlade s platnou legislatívou. Keď som si v Kanade založil prvú spoločnosť, nemal som žiadnych poradcov, právnikov ani účtovníkov. Všetko som si robil sám na základe jednoduchých postupov, ktoré štátna správa zverejňuje.

Zároveň ste si v Kanade vyskúšali pracovať aj pre štátnu správu. Aké to bolo?

Oslovil ma človek, dalo by sa povedať headhunter, ktorý hľadal špecialistov pre úrady štátnej správy v provincii Ontário. Potrebovali „solution architekta“ pre miestnu políciu a justíciu. Zamestnali ma, aby som pomáhal budovať IT infraštruktúru pre ich silové zložky.

Takže ste robili niečo, ako bol slovenský OPIS?

Len v Kanade sa to nebudovalo z eurofondov. Treba povedať, že ani v Kanade štátna správa nefunguje ideálne. Je tam prezamestnanosť, ľudia pracujú na nižší výkon. Čo sa v súkromnom sektore urobí lacnejšie a rýchlejšie, urobí sa v štátnej správe pomalšie a drahšie. Ani v Kanade nie je štátna správa najlákavejším prostredím pre talenty.

Pokrok dosť významne zdržujú odbory. Prvý deň v práci som potreboval zostať v kancelárii dlhšie, aby som dokončil nejaký dokument. Prišiel za mnou pán z odborov a spýtal sa ma, či mám schválené nadčasy. A keďže som nemal, požiadal ma, aby som išiel domov. Aj keď človek chcel pre úrad niečo urobiť zadarmo, nebolo mu to umožnené.

V Kanade ste pracovali do roku 2005, čo bol impulz k návratu? 

Išlo do značnej miery o osobné dôvody. Narodila sa nám dcéra a chceli sme, aby vyrastala na Slovensku.

V roku 2005 asi nebolo na Slovensku mnoho ľudí, ktorí by mali za sebou takú prax ako vy. Neboli ste pre slovenský trh práce prekvalifikovaný? 

Je pravda, že keď som si dal svoj životopis na Profesiu, tak sa mi ozvali asi všetky významné firmy, ktoré u nás pôsobili: od IBM po Cisco. Nakoniec som nastúpil do firmy Corinex, ktorá vtedy pracovala pre britský zbrojný gigant BAE Systems.

Tak ste sa dostali do armádneho biznisu. 

V zásade áno. BAE v tom čase realizoval veľký projekt pre slovenské ministerstvo obrany, ktorým bol komunikačný systém MOKYS. My sme mali za úlohu nastaviť IT komunikáciu a zabezpečiť kybernetickú bezpečnosť.

MOKYS patril medzi najväčšie a zároveň najpochybnejšie armádne nákupy od vzniku Slovenska. Tender za druhej Dzurindovej vlády vyhrala firma BAE napriek tomu, že dala o miliardu korún drahšiu ponuku. Nemali ste s tým problém?

Nie, bol som solution architekt, ktorý čerstvo prišiel z Kanady a venoval sa technickým návrhom. Tu treba v prvom rade vysvetliť, čo je to MOKYS. To nebola dodávka jednej technológie, išlo o budovanie všetkého, čo súvisí s armádnou komunikáciou. Do tendra som nevidel, o MOKYS-e sa v médiách začalo písať až o niekoľko rokov neskôr. Nepochybne to bol projekt, z ktorého by si štát mal zobrať ponaučenie.

V čom?

Napríklad v tom, že je naivné, ak si štát myslí, že dokáže obstarať veľký armádny systém od nadnárodných spoločností lacno. Obranný a bezpečnostný priemysel je veľmi sofistikovaný, veľa investuje do vývoja, pracuje s veľkými maržami. V projekte, o ktorom hovoríme, do značnej miery pochybilo ministerstvo obrany, keď nedostatočne zadefinovalo, čo všetko má ten systém zvládnuť. Nezadefinovalo si spôsobilosti, nadiktovalo si však konkrétne zariadenia, ktoré sme mali do toho systému integrovať.

A v čom je problém?

Výsledkom boli požiadavky, ktoré si odporovali. Dostali sme zoznam zariadení, ktoré sme mali integrovať do jedného kontajnera, a potom sa zistilo, že nákladné vozidlo ten kontajner neunesie. Mali sme zapojiť systémy od rôznych výrobcov, ktoré spolu nekomunikovali. Nikto to zhora neorchestroval. Ministerstvo obrany len pozbieralo požiadavky od jednotlivých zložiek armády a potom nechalo na dodávateľoch, aby sa s tým vyrovnali.

To vyzerá, že štát by sa radšej ani nemal do takýchto projektov púšťať. 

Tiež som odporca takýchto megalomanských projektov. IT a komunikačné systémy je potrebné budovať postupne. Na malých projektoch by si mal štát najprv overiť, či fungujú, a následne ich dopĺňať a upgradovať podľa toho, ako sa technológie vyvíjajú.

Má štát ľudí, ktorí by novým technológiám rozumeli? 

Ak budem hovoriť o armáde, tak na nižších úrovniach takýchto odborníkov má. Problém je, že často rotujú. Pridelia nám šikovného poručíka, s ktorým niekoľko mesiacov komunikujeme, potom ho však povýšia alebo pošlú do zahraničia. Miesto neho príde nový človek, ktorý zase potrebuje nejaký čas, aby sa do tej témy ponoril.

Vďaka práci na projekte MOKYS ste sa dostali k armádnemu biznisu. Čo sa stalo, že ste v ňom zostali?

Spoznal som niekoľko veľmi schopných a charizmatických dôstojníkov, ktorí mali za sebou dlhú kariéru v armáde vrátane zahraničných misií. V tom čase práve odchádzali do výsluhového dôchodku. Dali sme sa s nimi dokopy, dotiahol som pár známych z Kanady, ktorí sa chceli vrátiť na Slovensko. V roku 2007 sme spoločne rozbehli firmu Aliter Consulting, ktorú sme neskôr premenovali na Aliter Technologies.

Našli ste dieru na trhu?

V podstate áno. V tom čase na Slovensku nepôsobila IT spoločnosť, ktorá by naozaj rozumela potrebám našich ozbrojených síl. Slovenská armáda mala totiž špecifické problémy, ktoré sa nedali dostatočne vyriešiť použitím zahraničných systémov. Ocitla sa v situácii, že musela splniť nové požiadavky z NATO na zosieťovanie celého bojiska.

Zároveň sa musela vyrovnať s geografickými podmienkami. Máme tu hornatý terén, pre ktorý musia jednotky komunikovať aj v nižších frekvenciách, keď nemajú také možnosti prenosu. Vysielačka vám umožní preniesť hlas alebo krátke správy, ale už vám neprenesie obraz alebo protokoly na automatické vytvorenie siete. Museli sme preto vyvinúť vlastné zariadenia.

Čo je paradox. Slovenská armáda používa vysielačky od toľkých rôznych výrobcov ako azda žiadna iná. A do toho ste jej ešte aj vy museli vyvinúť vlastné zariadenie. 

A tým sme sa dostali k podstate. Slovenské ministerstvo obrany si skutočne priebežne kupovalo vysielačky od rôznych výrobcov. Jedna garnitúra objednala vojakom francúzske Thalesy, iná americké Harrisy, ďalšia prikúpila nemecké Rohde & Schwarz, ďalšia pridala izraelské rádiá Tadiran. A všetko dohromady sa nedalo integrovať.

V civilnej sfére to taký problém nie je. Tam môžete zobrať napríklad router od Cisco a prepojiť ho so servermi IBM. V obrannom priemysle je to iné. Výrobcovia nepracujú s medzinárodnými štandardmi. Majú uzavreté systémy a musia používať špeciálne šifrovanie. Výsledkom je, že systémy od rôznych výrobcov spolu nemusia komunikovať.

Vaším know-how sa teda stalo, že ste začali prepájať systémy od rôznych výrobcov.

Naše know-how spočíva v tom, že dokážeme prepojiť takmer všetko so všetkým. Túto schopnosť nepotrebuje len slovenská armáda, naše riešenia sme už predali aj do Estónska, do Kanady, dodávame ich aj pre NATO a nadnárodným zbrojným gigantom. Na Slovensku sme významne pomohli aj tomu, aby MOKYS mohol byť zavedený do používania a zákazník ho mohol plnohodnotne využívať.

Ministerstvo obrany za posledných desať rokov riadili nominanti SaS, potom Smeru, potom SNS, teraz prišiel minister z OĽaNO. S kým sa vám spolupracovalo najlepšie? 

My sme pri našej práci politické zmeny tak nepociťovali. Keď ministerstvo nakupuje nejaké vozidlá, musí mať pre ne zabezpečenú komunikáciu. A to už je naša úloha. Takže sme robili svoju prácu, či sa nakupovalo vozidlo také, alebo onaké. Keď sa prejdete po bratislavskom zbrojnom veľtrhu IDEB, takmer na ktoromkoľvek vystavenom vozidle nájdete našu techniku.

Čo všetko dnes potrebuje vojak, aby sa vedel spojiť s veliteľom? 

Kedysi potreboval len hlas, stačila mu teda bežná vysielačka. Dnes armáda potrebuje prenášať zvuk, obraz aj dáta a to všetko musí byť dostupné vždy a všade a zabezpečené pred rušením a kybernetickým útokom. Dôležité však je, aby vojaci neboli zbytočne zahltení informáciami. Mali by mať k dispozícii len to, čo potrebujú. Čím vyšší stupeň velenia, tým komplexnejší obraz potrebuje.

Nedávno sme v Izraeli sledovali cvičenie spojovacieho prápora na Golanských výšinách. Mali tam najmodernejšiu techniku, ktorú však neobsluhovali profesionálni vojaci, cvičili tam vojaci povolaní zo zálohy. Pointa bola v tom, že síce mali najmodernejšie systémy, používali však len relatívne málo funkcií. Veliteľ nám hovoril, že pokiaľ nedokáže na nejakú techniku zaškoliť civila za jeden-dva dni, tak ju nechce.

Vo firme ste postupne začali skúšať nové veci, vlani ste dokonca postavili vlastnú vzducholoď. To ste urobili z nejakej kratochvíle?

Máme bezposádkovú vzducholoď. Je to technológia, ktorá má podľa nás budúcnosť. Aj ja som mal kedysi pocit, že vzducholode skončili pred sto rokmi, potom sme však o tento prostriedok začali viac skúmať. Vzducholode lietajú vysoko a sú veľmi tiché a lacné na prevádzku. Potrebujete ich len naplniť héliom, pričom ešte aj to hélium viete opakovane použiť. Dokážu niesť rôzne telekomunikačné a pozorovacie systémy.

Na čo by armáda mohla vzducholode potrebovať?

Pre armádu sú vzducholode skôr výnimkou, pretože sú zraniteľné. Môže ich však používať napríklad polícia na niektoré úlohy, na ktoré dnes využíva vrtuľník, prípadne dron. Vzducholoď môžete zavesiť do výšky jeden a pol kilometra a nechať ju tam niekoľko hodín. Bude vám snímať okolie a obraz prenášať operátorovi na zem. Takto môžete veľmi lacno monitorovať davy futbalových fanúšikov, môžete monitorovať rýchlosť áut na diaľnici alebo sledovať pohyb na hranici.

Je o vzducholoď záujem?

Potenciálnym zákazníkom sa páčila. Tento rok sme novú verziu vzducholode chceli predviesť na výstavách, ale plány nám skrížila korona. Záujem však evidujeme. Záujem je aj o iné drony, napríklad o náš virtuálny stožiar. Ministerstvo obrany nám na tento projekt dokonca pridelilo podporu 90-tisíc eur na vedu a výskum. To bola jediná dotácia, ktorú sme kedy z verejných zdrojov dostali. Až doteraz sme sa totiž eurofondom a štátnym grantom vyhýbali, lebo je s tým množstvo administratívy.

Koľko stojí taká bezposádková vzducholoď?

Záleží od prístrojov, ktoré by ste si na ňu objednali, je to do značnej miery skladačka. Len samotná kamera a prístroje na záznam a prenos videa stoja 250-tisíc, keďže potrebujete vysokú kvalitu záznamu a priblíženia plus denné a nočné videnie. Vzducholoď je schopná lietať desiatky kilometrov od operátora, takže potrebujete aj pokročilú rádiovú technológiu. Do sumy polmilióna by ste sa mohli vojsť. S vrtuľníkom, ktorý stojí milióny, je to neporovnateľné. A hlavne: ide o jednorazovú investíciu. Náklady na prevádzku sú minimálne. Vzducholoď si kúpite a potom ju môžete niekoľko rokov používať s takmer nulovými nákladmi.

Aliter Technologies ma dve dcérske firmy, takzvané spin-off firmy. Cez jednu vyvíjate vlastný dron, cez druhú systém na stráženie samostatne žijúcich seniorov. V rozhovore pre Forbes ste ich označili za startupy. Nebije sa to s tým, čo ste o startupoch hovorili pred chvíľou? 

Hovoríme o úplne inej kategórii. MONSE je systém určený pre verejnosť. Pracuje s inými technológiami a má iných zákazníkov než Aliter Technologies. Dávalo nám zmysel vyčleniť tento systém do separátnej spoločnosti. Vývoj a nábeh sme financovali z vlastných prostriedkov. Na prevádzku si už bude musieť zarobiť táto spoločnosť sama.

Vo FiiHaa Engineering sme sa zase snažili spojiť záujem mladých inžinierov o podnikanie a vývoj nových technológií s našimi skúsenosťami, dopytom a financovaním. Táto spoločnosť nám na kľúč navrhuje špecializované drony, ktoré využívame v našich riešeniach.

V júni ste kúpili podiel v britskej spoločnosti Runecast, ktorá sa zaoberá monitorovaním serverov. Je táto akvizícia v niečom unikátna?

Je to odpoveď na to, aké trendy vidíme v oblasti IT. Runecast je firma s približne 100 zamestnancami. Založili ju v Británii, ale pracoviská má aj v Česku, pracujú v nej aj Austrálčania, Rumuni či Bulhari. Jeden z pôvodných investorov chcel z tejto firmy vystúpiť, tak sme kúpili jeho podiel. S osemnástimi percentami sme sa v nej stali najväčším akcionárom.

Na čo vám tá firma bude?

V posledných rokoch sa svet serverov virtualizoval, na jednom fyzickom serveri môže bežať niekoľko virtuálnych a tie sa môžu počas prevádzky presúvať z fyzického servera na iný server. Počet virtuálnych serverov rastie exponenciálne, je stále náročnejšie mať o nich prehľad a zabezpečiť ich bezpečnosť. A do toho všetkého prišiel cloud, kde popri vlastných serveroch viete využívať aj servery cloudových poskytovateľov, ktorí vám ich za odplatu dočasne prenajmú.

Runecast je lídrom práve pre oblasť riadenia a monitorovania týchto serverov. Vie zákazníkom zabezpečiť, že všetky servery budú spĺňať jeho požiadavky, a zároveň dokáže identifikovať potenciálne problémy ešte skôr, ako nastanú. My sme už v uplynulých rokoch začala vyvíjať vlastné cloudové produkty, preto vstup do firmy Runecast bol pre nás logickým krokom, ktorý nám umožní prístup k jej technológiám.

Takže sa plánujete postupne odkláňať od armádneho biznisu?

Skôr sa snažíme naše služby dopĺňať. Cloud je budúcnosť aj v bezpečnostných zložkách. Keď sme robili ponuku pre NATO, všade sa skloňoval cloud. Keď ide NATO do Afganistanu, na svojich veliteľstvách využíva cloud. Naša firma aj z tohto dôvodu najprv vstúpila do kanadskej spoločnosti Tidal Migrations, teraz prišiel náš vstup do Runecastu. Vďaka tomu môžeme rozšíriť naše kompetencie v tejto oblasti.

Máte 47 rokov, vaša firma aktuálne zamestnáva 150 ľudí. Dám vám klasickú otázku personalistu: kde sa vidíte o desať rokov?

Je pravda, že mi pomaly ide na päťdesiatku, pričom ešte desať rokov by som rád potiahol. Myslím, že firma je na dobrej ceste. Oblasť IT biznisu sa aj na Slovensku postupne mení. Smeruje to k stavu, že IT spoločnosti nebudú robiť všetky to isté, ale budú sa viac špecializovať. My sa popri tom, čo robíme teraz, chceme zameriavať aj na vývoj vlastného softvéru pre bezpečnostné zložky, ktorý by bol použiteľný v krízových situáciách. Viac sa plánujeme zamerať na nevojenské hrozby, keďže rezorty vnútra sú potenciálne väčšími zákazníkmi než obrana.

Peter Dostál (47)

Vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky STU, celý profesný život pracoval v oblasti informačných a komunikačných technológií. Sedem rokov pôsobil v kanadskom Toronte, okrem iného pracoval pre spoločnosť 724 Solutions alebo pre verejnú správu provincie Ontário. V roku 2007 s niekoľkými informatikmi a bývalými vojakmi rozbehol spoločnosť Aliter Technologies, ktorá dodáva komunikačné a softvérové systémy pre ozbrojené zložky.

Aliter Technologies má sídlo v Bratislave, v súčasnosti má približne 150 zamestnancov. Vlani dosiahla tržby 44 miliónov eur a zisk necelých 5 miliónov. Pod Aliter Technologies patria aj dve spin-off firmy. Firma FiiHaa Engineering sa venuje vývoju dronov, firma Monse vyvíja systémy na monitorovanie osamelo žijúcich seniorov.

ZDROJ: DENNÍK E